Precitol až ked sa mu hlava pomaly zošuchla nižšie a uši ponorili pod vodu. Očami stále vnímal realitu, vedel kde je, aj aky je den a dokonca videl aj ludí naokolo ktory si prišli do aquaparku oddychnut. No s ušami pod vodou bol myslou už niekde úplne inde. Pod vodou bolo úplne ticho, len jemny šum vody, sem tam tlmeny detsky vykrik z vedlajšieho bazéniku, ale inak to bola celkom iná dimenzia. To čo videl sa nespájalo stym čo cítil. Bol medzi dvoma svetmi a nevedel stym narábat. Reálny svet versus hlava. Tak dlho už nebol vo vlastnej hlave že ho tento vnem až vystrašil, nebol plánovany, prišiel tym tichošumom pod vodou. Rozhodol sa donho ponorit, každy ma predsa právo sám na seba a tak zatvoril oči a vnoril sa do vody až po hranicu nosu.
V momente bol vzdialeny tisícky kilometrov od aquaparku, starych vymačajúcich sa ludí vo vode, džavotavych detí, otrávenych plavčíkov alebo žien pri pokladni, ktorym rozoberanie trinásteho dôchodku pred volbami prišlo dôležitejšie ako očny kontakt so zákaznikom. To je v poriadku, povedal si, každy má svoje priority. Zatvorenie očí ho katapultovalo do vesmíru v jeho vlastnej hlave. Už nemal iba zvuk, už mal aj obraz a cestoval vo vlastnej hlave na miesta, pokladal si otázky ktoré by si za čulého stavu nedovolil. Cítil strach, ale nevedel ho pomenovat. Hovorí sa že do hlavy vám nikto nevidí, a on si nielenže nevidel, ale ani sám nevedel pomenovat činitele tychto pocitov. Nebyt tohto 'vyletu' do vlastnej hlavy, vlastného vesmíru, ani sám by sa nadtym nezamyslel.
Prečo sa stále snažíme o niečo viac?
O vačšie zážitky, o vačšie štastie?
O vačšie uspokojenie ludí na okolo?
Trpel nespavostou, a práve v noci bol ten čas ked sa zamyšlal nad otázkami na ktoré odpoved ani neexistuje. Ten pocit zadostučinenia teda nikdy neprišiel.
Bol uväzneny vo vlastnej hlave, a múry tej klietky si nastavil sám, a tak dôkladne že ich sám nevie zbúrat?
Vtom sa ho pod vodou niečo dotklo a vytrhlo ho z tohto 'letu' a on sa rychlostou tisícov kilometrov preniesol spät do svojho hmotného tela a otvoril oči. Cely zmäteny precitol a obzeral sa po vinníkovi ktory ho vytrhol z tohto 'vyletu' do vlastnej hlavy. Naokolo v bazéne bolo ešte viac ludí ako pred ponorením sa do vlastnej hlavy. Pravdepodobne sa ho len dotkla dáka zatúlaná plávajúca noha. Každy sa len snažil o svoj kúsok priestoru v bazéne, kúsok svojej 'vody'.
To isté chcel aj on, iba kúsok priestoru v tomto svete, kúsok svojej 'vody'.
Prečo si nedáme priestor a čas ked ho potrebujeme?
Dalšia otázka nad ktorou sa bude môct zamysliet nabudúce ked sa mu dostane sekunde 'pod vodou' vo svojej vlastnej hlave, vo svojom šume.
Bandini
Február
Senec AquaPark
Comments
Post a Comment